V roku 2009 som sa vrátil na Slovensko po dvojročnom pôsobení v Poľsku. Vrátil som sa plný energie a elánu, ktorý mi ako životnému optimistovi nezmizol dodnes. Živo som sa od začiatku zaujímal o dianie v mojej rodnej Starej Ľubovni a videl som, že potrebuje vdýchnuť život do umierania, nový vietor do plachát, pozametať špinu naokolo. Nie je to ľahké, ale postupne to ide. Nikdy som sám seba nenazýval politikom a keď mi tak niekto z času na čas povie, stále s tým slovom akosi bojujem. Som však mestským poslancom v Starej Ľubovni, takže sa s tým stretávam často. Možno to bude znieť hlúpo a naivne a mnoho z Vás len mávne rukou, ale ja skutočne nie som v „politike" preto, aby som sa nabalil. Egoizmus mi akosi stále chýbal v povahových črtách. Prostredie v ktorom žijem ma prirodzene ako aktívneho človeka tlačí riešiť veci. Stará Ľubovňa nie je mesto a Spiš nie je región, kde by sme mohli ráno chodiť do kaviarne a rozprávať sa o veciach typu, či idem po práci na nákupy do Auparku alebo do Ikei. Je to tu o každodennom boji moji milí.
Rozhodol som sa kandidovať do Národnej rady za stranu Sloboda a Solidarita. Zase možno mnohí popod fúzy poviete, že takých tu už bolo. Prečo vlastne kandidujem?
Pretože si myslím, že gorily by sa mali vrátiť do džungle a nechať miesto ľuďom.
Pretože som presvedčený, že regionálnym problémom rozumejú ľudia z regiónov a tí by tam mali mať zastúpenie.
Pretože neverím na prázdne slová o istote.
Pretože viem, že náš región má vážny problém s rómskou otázkou a nie je nikto kto by buchol po stole a povedal bez práce nie sú koláče.
Pretože sa nebojím boja za dobro.
Pretože mám životný optimizmus a viem poukázať na zlo.
Možno ste sa niektorí pousmiali, iní si poplakali a ďalší ste tieto slová zobrali vážne. Budem rád, že v prípade, ak nepríde tohto roku koniec sveta, sa Slovensko nadýchne vďaka mladej generácii, ktorú reprezentujem do nového maratónu za lepšiu krajinu.
