Len ten kto sníva žije. Ja som si snívanie neodpustil už od prvých dní môjho pobytu. Pohľad na mesto, kde som vyrastal, na vŕšky, ktoré ho obklopujú je vždy ohromujúci a plný spomienok. Nostalgia však ovocie neplodí a človek z nej rýchlo vytriezvie. Nasleduje uvedomenie si reality v ktorej na Slovensku žijeme. Uvedomenie si toho, že mesto, kde žijem nemá to, čo si vonkoncom zaslúži. Uvedomenie si toho, že v ňom vládne chaos a vnútorný nepokoj. Že je nesúrodé, bez vízie, skorumpované a ovládané bandou darmožráčov, ktorý mu nevlievajú dušu. Normálny človek by si asi povedal preč odtiaľ. Ale to by nebola cesta.
Cesta je v boji, cesta je v energii, cesta je vo vízii a jej každodennom napĺňaní. Ja nechcem z môjho mesta ujsť. Nechať ho napospas nenásytným vlkom hľadajúcim stále novú korisť. Ja cítim silu zmeniť chod vecí a dať mestu to, čo mu patrí. To, čo mu všetci berú, trhajú v zuboch a krušia všade okolo.
Veľa je slepých, veľa je hluchých. No vďaka za tých čo vidia za roh a ktorí sú tu. Ktorí chcú preraziť múr, vydať zo seba všetko, bojovať za lepší začiatok. Vďaka za tých idealistov okolo mňa, ktorí snívajú rovnako. Vďaka našim snom, je šanca meniť veci. Je nutné veriť. Tú silu neprerazí žiadna zloba, žiadne predsudky malého mesta. To si musí zvykať na svoju novú tvár. Musí nechať za sebou dobu, ktorá skončila už dávno a dať priestor mladej energii vdýchnuť mu nový nádych. Stará Ľubovňa si to bezpochyby zaslúži.